O falzifikátoch a klaunoch

Autor: Martina Beňová | 6.3.2014 o 10:53 | (upravené 20.3.2014 o 22:36) Karma článku: 3,53 | Prečítané:  328x

Shakespearova hra Skrotenie zlej ženy patrí medzi bardove prvé výtvory. Príbeh zasadzuje do rozpustilého renesančného Talianska, z ktorej neskôr mohla čerpať napríklad baroková hra Pedra Calderóna de la Barcu Život je sen. Zo Zurvalca, ktorého páni na poľovačke nájdu opitého spať, sa rozhodnú vystreliť si nemiestny žartík – prezlečú ho do panského obleku, uložia do postele a zosnovajú celú zápletku o jeho šľachtickej minulosti. Zurvalec teda vďaka ich úctivému správaniu nevie rozlíšiť sen od skutočnosti. Vhod tiež prichádza herecká spoločnosť, majúca za cieľ pánovi s pivným korheľom zahrať komédiu.

Avšak tu sa podoba s Calderónovou hrou končí. Shakespeare tento motív ďalej nerozpracúva - akoby v ňom chýbal epilóg. S najväčšou pravdepodobnosťou sa pri vtedajšom vydávaní hier stratil, možno ho však autor jednoducho nedopísal a nedovŕšil tak princíp divadla v divadle.

V prípade inscenácie Petra Mikulíka sa však pera chopili dramaturg Martin Porubjak a vo väčšej miere básnik, v už čosi menšej prekladateľ Ľubomír Feldek, ktorý sa v druhom umení sebarealizoval aj v tomto prípade. Zurvalcov epilóg dopísali, takisto pridali aj pár scudzovacích prvkov narúšajúcich divadelnú ilúziu, aby takto mohli komunikovať s divákom.

Veľkolepá scéna Alexandry Gruskovej, kde na pravej časti javiska umiestnená honosná posteľ, na ľavej lavica a panel s oknom, napovedá, že Mikulíkova inscenácia sa so súčasnou dobou neveľmi stretli. Počas predstavenia sme mali tiež možnosť vidieť mansiónové domy, ktoré v nás mohli evokovať súdobý charakter Talianska.

Mikulíková réžia, založená (a nielen v tomto prípade) na podpriemerných vtipoch, nenechala vyobliekaných dôchodcov nešťastne sa hmýriť v sedadlách SND. Tľapkali po každom ,,bystrom" fígli, po každej zmene mizanscény, tlieskali aj do rytmu hudby (najsvetlejšom bode predstavenia) Petra Mankoveckého. Juraj Kukura sa raz vyjadril, že dnešný divák plytvá potleskom. Neostáva mi iné, než s ním súhlasiť.

Z hereckého obsadenia snáď najviac môžem vyzdvihnúť postavu Baptistu Františka Kovára, otca Biancy a škriepnej Catariny. Svoju postavu uchopil s dôslednosťou, dopĺňal ju prirodzenými gestami a intonáciou. Priestor, ktorý v hre dostal, mu však neumožnil vykresliť ju viac do jej psychologickej hĺbky.

Iné to už bolo v prípade Tomáša Maštalíra. Hrubý hlas síce k interpretácii večne ožratého Petruccia síce patrí, menej už však vypadávanie z postavy, prechádzanie k civilnému Tomášovi či smianie sa na javisku. Jemne akrobatické kúsky v dialógu s Catarinou však nedopadli až tak zle. Pravdepodobne preto, že predstavenie sa v SND hrá už vyše šesť rokov, inak by som mala dôvod pochybovať nielen o mentálnej spôsobilosti na vykonávanie hereckého umenia u niektorých participantov.

Čerešnička na torte však bola Diana Mórová. Tak ako vlastne v každom predstavení mimo Skrotenia zlej ženy nevybočila z typu, ktorý ona a diváci odchovaní na silvestrovských televíznych programoch pokladajú za veľmi vtipný. Zmrašťovanie tváre, prešľapovanie z nohy na nohu a najmä škriekanie pre mňa ako diváka nebolo ničím prekvapujúcim. Predpokladám, že ako absolventka VŠMU sa na hodinách ansáblového spevu či javiskovej reči mohla stretnúť s pojmom ,,hlas ozvučený dychom z bránice". Domnievam sa, že kvôli nezvládnutiu základných aspektov herectva bude o pár rokov súca na stvárňovanie pantomímy. Mórová takisto s najväčšou pravdepodobnosťou nezachytila nič zo Shakespearovho Hamleta, konkrétne druhý výstup z tretieho dejstva - Herecký breviár. Dovolím si teda z neho zacitovať pár viet:

,,A najmä dbajte na to - zachovať si prirodzenosť. Lebo všetko, čo ju prekračuje, protirečí zmyslu herectva, ktorého úlohou od počiatku až dodnes je nastavovať zrkadlo prírode; cnosti ukazovať jej vlastnú cnosť, pýche odpornosť, a každej dobe i obdobiu ich nevľúdnosť a pravú tvár. Prehrávanie i podhrávanie pobaví neskúsených, súdneho diváka však pobúri - a práve to, čo povie on, vás musí zaujať viac, než celé hľadisko. Videl som hrať už veľa hercov a počul na nich more chvál, no bez urážky tvrdím - ani jeden dôraz, ani krok, čo urobili, nebol ani kresťanský, ani pohanský, ba ani ľudský. Predvádzali sa a zavýjali, až som začal veriť, že nás nestvorila príroda, ale iba nejaký jej učeň - taký z nich bol zrazu ohavný falzifikát ľudskej bytosti."

V Mórovej prípade, keďže má zaujímavú vlastnosť rozosmiať sa na javisku, nie však preto, že by jej jej hereckí spolupartneri reálne prišli smiešni, ale kvôli divákom, však špeciálne platí táto stať:

,,A nedovoľte tým, čo hrajú u vás klaunov, hovoriť viac, než majú predpísané. Sú medzi nimi takí, čo sa sami rehocú, aby rozrehotali pár hlupákov v publiku, hoci tým zabijú vždy nejakú dôležitú repliku. To je chrapúnstvo a klaun, ktorý sa ho dopúšťa, ukazuje len, že je poľutovaniahodný šplhúň."

Vôbec celé herectvo by sa nedalo pomenovať inak, než falické. Dvojzmyselné vety, ktoré pravdepodobne mali byť komické, sa neobracali inde, než na mužské prirodzenia. Tento fakt bol aj kostýmovo zdôraznený vypchávkami v inkriminovaných oblastiach pytačov. Mala to byť narážka na to, že sa hádajú, kto ho má väčšieho? Neviem, každopádne ma to nedostalo tam, kam zrejme malo. Bez dvojznačnosti.

Jedným z pre mňa mála zaujímavých prvkov predstavenia bolo riešenie scudzovacích efektov, kedy Zurvalec počas predstavenia v predstavení komunikoval s hercami aj s divákmi. Tento jav bol oddelený svetelnou zmenou. Nič inovatívne, avšak funkčné, senzisenzusoví diváci to pochopili a o to vlastne šlo.

Čitateľ snáď pochopí, že zrak mi počas predstavenia padal nielen do zošita s poznámkami a pod vlastné viečka, ale v istých momentoch, keď toho na javisku už bolo naozaj na mňa priveľa, aj na ostatných divákov. Spadnutie vidličky v hľadisku a občasné krochkavé zvuky iba reflektovali prijímateľov tejto hiperinflácie fukov.

Počas prestávky ma zvyšky intelektu napomínali, aby som to miesto ihneď opustila. Po zhodnotí situácie som si uvedomila, že čosi podobné môžem zažiť iba jediným šťuknutím ovládača pri hocakom simplicitnom seriáli.

A bilancia? Jedna hviezdička z piatich. Niektoré predstavenia jednoducho musia zarábať na tie umelecky hodnotnejšie kusy.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

KOMENTÁRE

Ako delfíny neprežili v službách ruského štátu

Plán počítal s 500 druhmi zvierat. V súčasnosti je v oceániu asi tridsať zvierat.

TECH

Bývalý šéf Newyorskej univerzity: Šikovní ľudia tu boli skôr ako školy

Existujú rôzne formy univerzitného vzdelania, najdôležitejšie je nájsť študentom to najvhodnejšie, hovorí pre SME JOHN SEXTON.


Už ste čítali?